Bobova Lyžovačka na ukrajinskom Dragobrate 2018

Návrat na Dragobrat

Prvého marca sme spolu s ďalšími siedmimi študentmi a kamarátmi sadli do dvoch áut a zamierili na východ. Prešli sme ukrajinskú hranicu, ako už párkrát v mojom živote, vďaka projektu financovanému Nórskymi fondmi. Našim cieľom bolo, tak ako aj minulý rok počas posledného projektu, lyžiarske stredisko Dragobrat. Večerné šoférovanie po ukrajinských cestách bol čistý Dakar. Nakoniec sa nám ale podarilo pred deviatou doraziť pod stredisko. Do strediska sa totiž normálnym autom nedá dostať. Počkali sme na vopred dohodnuté terénne auto, ktoré nás všetkých ôsmich dokázalo vyviesť do strediska... teda takmer do strediska. Ako hovorí klasik „shit happends“. Auto cestou k nášmu stredisku zhorelo... doslova a do tla... Po hodine čakania dorazil náhradný povoz a ten už cestu zvládol bez ďalších „mimoriadnych udalostí“.

 

V stredisku nás privítali neskutočné tri metre snehu. Na vrchole kopca ho bolo iba chabý meter, pretože tam ho vyfúkalo nižšie, medzi stromy a domčeky kde sme bývali. Aj napriek takmer celonočnej party sme na svahu boli už o desiatej a užívali sme si zjazdovku až do piatej večer, kedy nás zo svahu vyhnali. Proste nádherná lyžovačka. Druhý deň bolo ešte o to lepšie, že začalo fúkať a celú noc snežilo. Následkom toho vetra bolo na vrchole kopca strašne zima a ešte aj v oblakoch, ale zjazdovka stále super! Odmenou nám bolo 30 centíkov čerstvého prašanu trošku nižšie pod vrcholom. Ak ste niekto niekedy boli lyžovať na Ukrajine, tak to isto poznáte, že zjazdovky sa tu upravujú systémom „jak boh dá“. Teda je vlastne úplne jedno, či ste na zjazdovke, alebo mimo nej... Nie že by tam nemali ratrak, ale nasnežilo, okraje zjazdoviek nie sú vyznačené ani kolíkmi ani sieťami, a tak ani vlastne neviete kde zjazdovka je a kde už ste mimo nej. Pointa je, dostať sa proste späť ku vleku, aby ste sa mohli znovu vyviezť hore. Keby som to mal tak objektívne zhrnúť, tak na zjazdovke vo Veľkej Lomnici si určite zalyžujem lepšie, ale tu sme prišli pravé kvôli tým neupraveným tratiam, masám snehu a perfektnej jazde mimo zjazdovky pomedzi stromčeky a domčeky. No a to sme si tu naozaj užili ako sa len dá.

Jedlo je tam... ako jedlo. Nevieme či z jedla, či z vody (inak dodnes neviem, ako tam vlastne získavajú vodu, keď je tam bežne celodenný mráz a teploty -20 nie sú nič mimoriadné...), či to bolo zanedbaním vnútornej dezinfekcie, ale jednoducho všetci sme sobotu večer takmer naraz a úplne bezplatne získali črevné problémy, ktoré nás zabávali celú noc. Možno nejaká črevná viróza. To už asi nikdy nezistíme. Jedno je každopádne jasné: miestnu nebalenú vodu nepiť!!! Iba vodku. No ale odolajte, keď vám kamarát z kempu na bare objedná poldeci vodky, ktoré Vám čašníci naservírujú v ľade. Nie len tak s ľadom, ale v poldecáku, ktorý je z ľadu! Skutočne ľadová vodka! Samozrejme, neodolali sme. A po vypití sme „poháre“ rozbili o zem, mimochodom, tak ako všetci ostatní. Je to tu bežná vec. Teda takmer všetci, až na jedno polointeligentné indivíduum, ktoré svoj pohár rozbilo o strop. Na hlavách nám pristávali kúsky ľadu. A ešte jedna dobrá rada: ľadový pohár sa nikdy nechytá zboku ako klasický poldecák, lebo sa topí a ľahko sa vyšmykne z ruky. Vždy ho treba chytiť zospodu! Hore vám neuletí... Nazdarovje! A ak už budete skúšať miestne špeciality, tak určite nezabudnite ochutnať Meduchu, je to vodka ochutená miestnymi bylinkami a medom, podáva sa horúca. Nenalieva sa do ľadových pohárov a piť ju treba iba cez deň, striedmo, ako delikatesu. Keď to preženiete s množstvom, med sa vám na druhy deň vypomstí strááášnym bolehlavom.

Zhrnutie? Určite sa tam o rok opäť vrátime. Super lyžovačka, či už vyhľadávate zjazdovky alebo preferujete jazdu mimo nich, úžasne ochotný a milý personál a super ľudia všade okolo Vás. Jediným problémom je cesta. Treba rátať s tým že cesta Vám potrvá jeden deň, a to ak nenastanú žiadne mimoriadne udalosti. Cestou sme videli dva hrady, ktoré nabudúce určite navštívime. Alternatívna trasa je cez Rumunsko a Maďarsko. Je to síce trochu ďalej, ale cesty sú v neporovnateľne lepšom stave. Ak by niekto mal záujem zažiť tento experiment na vlastnej koži, radi ho privítame na budúci rok. Expedícia „DragobratN vol.3“ je naplánovaná na prvý marcový týždeň roku 2019. No a ak by ste si to chceli skúsiť na vlastné triko, tak ma neváhajte kontaktovať. Kamaráti, ktorí sa o Vás radi postarajú a dobré rady na cestu sa vždy zídu. A celkom na záver musím podotknúť, že za tieto naše úžasné zážitky vďačíme hlavne ľudom, ktorí majú zásluhu na organizácii nórskych fondov. Bez vás by sme sa tam asi nikdy nedostali. Ďakujem.

BOBO
študent Fakulty umení TUKE

© 06.03.2018, Surfclub

Projekt Medzinárodné Partnerstvo Mládežníckeho športu je financovaný z grantu Nórskeho kráľovstva prostredníctvom Nórskeho finančného mechanizmu
a spolufinancovaný zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Vznikol aj vďaka podpore týchto partnerov:


Podporované z grantu Nórskeho kráľovstva prostredníctvom Nórskeho finančného mechanizmu.
www.norwaygrants.sk